pondelok 9. októbra 2017

Žiadna vodka, vodička!

Stála som na cvičisku a triasla sa. Od zimy, od nervov, od pocitu, že neurobiť cvičisko na druhýkrát by som neuniesla. Za ten prvý raz môže moja nepozornosť, nepripútala som sa. Ale akú mám garanciu, že dnes neurobím ďalšiu takúto chybu? Alebo rovno zložím nejaký kužeľ... Scenáre si v mojej hlave žili vlastnými životmi a ja som sa pozerala na Veroniku, ako sa snaží netrafiť kužeľ za ňou aj keď rovno na ten kužeľ cúvala. Očividne tiež čakala na zázrak a nevedela sa zmieriť s realitou, teda že je kužeľ proste v ceste. Po ôsmich minútach to spravila. Zaparkovala a vypla motor. Prichádzam na scénu ja, ako posledná z troch ľudí. V celom svojom živote som sa necítila menšou ako v tú chvíľu, keď som sedela za volantom a rozheganým chodidlom púšťala spojku. 

Slalom - výborná. 
Kolmé parkovanie - dobrá. Neodhadla som jeden meter od tyčiek a musela som sa vrátiť. Už pomlčím o tom, že zo mňa vyšla slovná zásoba najnižšej vrstvy a kužeľu som patrične vynadala do ženského orgánu, pričom som celý proces parkovania definovala v zmysle, že to môžem osúložiť. Ale dobre, bola som dnu. 
Priečne parkovanie - výborná. 
Garáž - výborná. 

Potrebovala som kyslík. Vzduch. Nahmatala som kľučku na dverách a periférne sledovala, že policajt ide smerom k môjmu auto. Inštruktor mu bol v pätách. "A ty kam ideš?" ozvalo sa inštruktorovo cholericko. "Nejdem do autoškoly?" ani som sa na nich nepozrela. "Nie, ideš na jazdu," a nastúpil mi do auta. "To už teraz?" nová vlna paniky, vitaj. Ľavá noha sa mi stále triasla a klepala a nemohla za to spojka. To najobávanejšie som však mala za sebou. Takže som poslušne zostala sedieť a zhrnula si spoločne s inštruktorom základné pokyny - toto znamená spomaľ, toto zrýchli, toto smerovka, keby ti ušiel niekam pedál, nepýtaj sa, kde je, to som ja. Dohodnuto, podtrženo, policajt nastúpil do auta a ja som sa vybrala cestou-necestou brázdiť ulice mesta. Všetko bolo hladučké a hebučké, najprv noha na spojke ťažká a samotná spojka sa mi menila na žeravý uhoľ, tak rýchlo som od nej dávala nohu preč, ale po pár kilometroch náš vzťah ochladol a ja som to úspešne zvládla až na samý koniec. Podpísala som nejaké papiere, vystúpila rovno do kaluže (lebo ako si zastaneš, tak to máš) a utekala šrégom cez celé mesto na mestský úrad. Pani pri okienku som pobavila, vraj kedy som dostala ten papier o získaní vodičáku. "No, dnes," poviem. "Teraz akurát idem z jazdy." A ona sa usmeje a vraví mi: "No ale to musíte počkať, kým nepríde na stanicu a nenahlási to do systému, teraz vám ešte vodičský vydať nemôžem, príďte až poobede." Poobede som neprišla, roztápala som sa v delíriu z toho, aká som frajerka. A ako ešte stále neviem zvládať stresové situácie. Najnovšie ma pri nich klepe. Čo sa človek nenaučí z druhého pokusu o vodičský preukaz.