streda 4. októbra 2017

Mám pre teba prekvapenie

"Zlatik? Kde si?" 
Bolo 17:50 a my sme mali za úlohu prejsť dvadsaťminútový úsek k študentskému rádiu za desať minút. Zmierila som sa s tým, že nestíhame. Ale kúpiť rožky v potravinách na námestí sme skrátka museli, máme predsa svoje priority. Šťastím a náhodou v jednom bolo, že deň predtým, keď som mala len jednu smiešnu prednášku za celý deň, som bola blúdiť po námestiach Olomouca. Horné námestie je to dole, Dolné námestie je to hore, hľadaj záchytné body, Telepizza, múzeum, Olomoucké Tvarůžky, ikstá fakulta po ceste, zapamätaj si záchytné body. Takže na druhý deň som nemala problém dopraviť seba a svoju spolubývajúcu (a kolegyňu, ako to tu radi nazývajú) zároveň na pasovací večierok pre nováčikov študentského rádia. Akurát že tie rožky, no, a namiesto polhodinovej cesty s dobrou časovou rezervou mi v konečnom dôsledku v hlave hlásilo aspoň desaťminútové meškanie na akciu. Keď v tom sa ozval Frank Sinatra a jeho ram-tam-táraram-ram-tam-táraram a na displej vyskočil zhluk mojich obľúbených písmen - Z L A T I K. 

Tušila som to. Šiesty zmysel ma tľapol po zadku už o pol jednej poobede. Príde. 

"Som na ceste na to stretnutie z rádia." 
"To máš už teraz? Však až o ôsmej si vravela, že to má byť."
"Nie, je to od už od šiestej."
"A koľko to bude trvať? Kedy prídeš na intrák?"
"Ja neviem, okolo siedmej, ôsmej...? Prečo?"
"Len tak."

Len tak pre mňa znamená asi toľko ako ženské dobre v hádke s manželom. V oboch prípadoch to nie je myslené vážne. 

"Zlatko kde si?"
"V Žiline, prečo sa pýtaš?" (prezradil ho smiech)
"Nie, nie si v Žiline. Si tu, však?"
"Nie zlatko, čo by som tu robil, som v Žiline."
"Tak prisahaj na môj ľavý cecok že nie si v Olomouci."
"Prisahám, že nie som tam kde ty."

Kaboom! Čo to bola kilometrová vzdialenosť v tom momente? Jasné, že bol tu. Ten chlap by mohol ísť za právnika aj bez vysokej školy a každý by mu pomyselný titul uveril. Strategická formulácia viet, jasné, že bol tu. Začalo sa vo mne biť svedomie. Vykašľať sa na pasovací večierok a utekať pred internát? Ale čo ak ma po zadku tľapla realita, len tak, aby som nezabudla, že namiesto prechádzania sa po Olomouci, by som mala už konečne začať písať spravodajské články, a ja ho teda pred tým internátom nenájdem? Bila som sa s pocitom sklamania a pocitom holého faktu, že je naozaj tu. Neviem, ktorý z tých dvoch vyhral, ale pasovací večierok bol pre mňa skôr utrpením ako zábavou. Stŕpnuto som sedela na stoličke v komornom prítmí svetla a hompáľala pravou nohou preloženou cez ľavú, s mobilom v ruke. Nebol tam signál, štúdio bolo v suteréne. Odtikalo šesť hodín a nikto ešte nezahájil stretnutie, bola som nervózna a rozptýlená ako molekula plynu medzi molekulami iného plynu. Jasné, že bol tu. Tak čo tu ešte robím? 

"Myslíš na Mira, však?" poznamenala Simonka, moja spolubývajúca, keď pohľadom kopírovala pohyb mojej pravej nohy. 

Sporadicky som si vypočula inštrukcie k fungovaniu celého systému, poslušne som si po úvode naliala víno, naoko flegmaticky sa hneď ako druhá podpísala na stenu, oddane zložila rádiovú prísahu a ciao mio. 

Volám.

"No ahoj, už sme skončili."
"Už? Dúfam, že si neodišla kvôli mne skôr."
"Nie, určite nie. Už si idú len niekam sadnúť."
"Aha. Ideš už na izbu?"
"Áno, ja už idem na izbu pomaličky, aj so Simčou."
"Dobre zlatko, tak keď prídeš prezvoň, zavoláme si. Idem si zatiaľ asi ľahnúť, znova mi je divne."

Ulica prišla, trvala a zmizla. Nová ulica prišla, chvíľku trvala a za zákrutou ju vystriedala ďalšia. Fakulta, obchod, kaderníctvo, všetko ako v metrixe. Červená na semafóre mala rovnakú farbu ako zelená. A v hlave jediné - čaká ťa. Pilcherovej romány sú úbohým detským komiksom oproti tomu, čo všetko sa stihlo stať v atmosfére za jediný okamih, kedy som zabočila za roh internátu a kráčala po chodníku ku vchodu. 

Postava v čiapke. Dlhá čierna mikina. Burton. Červené Niky. Ruksak na chrbte. Sluchátko trčalo von z mikiny. Ešte stále voňal po cigaretách. 

Rozbehla som sa k nemu. Vletela som mu do náručia. Rozplakala sa. Jasné, že bol tu. 

Vystriedali sme dva študentské pajzle, minuli adekvátne množstvo peňazí a noc bola zrazu oveľa krajšia ako hociktorá iná. O pol jedenástej som ho odprevadila na vlak. Chcela som sa scvrknúť ako Alica z Krajiny zázrakov, aby som sa vmestila do jeho ruksaka a mohla ísť s ním, byť s ním. Ale pusa mi nateraz musela stačiť. Nastúpil do vlaku. Kývala som. Zmizol mi z dohľadu a ja som sa obzrela. Zrazu z vlaku vyskočil, dal mi ešte jednu pusu. Sprievočička ho prekliala pohľadom a pozrela na neho: "Tak idete či čo?" Mávala som, dokým vlak neodišiel a bolo mi srdečne jedno, že ho nevidím kvôli zatemneným oknám. A potom bol preč.

"To bylo tak hezký."
otočím sa smerom k lavičke vedľa seba
"Říka že to bylo hodne hezký jak vyskočil z toho vlaku jen pro pusu."
"No, to áno, to naozaj bolo."
"Mně se to strašně líbí, takovýhle romantickí kluci, taková stará škola." 
Dievča zmaľované viac ako chodník pred materskou školou. Ale so srdcom na správnom mieste. 

Na izbu som prišla po jedenástej. Peši som vyšľapala schody na šieste poschodie, ako vždy. Sadla som si na posledný schod a usmievala sa. Jasné, že bol tu. Stále bol tu, aj keď v reálnom svete bol už niekde na slovensko-českých hraniciach. Ale stále bol tu. A ja som sa stále usmievala.