sobota 16. septembra 2017

Budíček

Už od rána mám pocit, že je nedeľa. Prvá myšlienka ráno bola tá, že som neuveriteľne nezodpovedná kreatúra. Vraj, zíde z očí, zíde z mysle, preto sa povinnostiam príliš do tváre nepozerám, aby som sa nimi nemusela príliš zaťažovať. A potom sa stáva to, že ráno sa strhnem zo spánku. Bohvie prečo, buď a) som bola ohavne spotená, b) som si necítila nohy a ruky od ranného chladného vzduchu ťahajúceho z pootvoreného okna, c) alebo ma dobehla realita, chytila za golier, oprela o stenu a obrala ma o dva či tri zuby. Už zajtra odchádzam na internát, nie som ani len pobalená, nemám prachy na zaplatenie prvého mesiaca, nemám založený český bankový účet, ale najhlavnejšie z hlavného, nemám záujem tam ísť. Keby som v to dnešné ráno zavrela oči a otvorila ich až v júni budúceho roku, čo by sa stalo? 

Tu nejde o moju nerozhodnosť, skôr o protichodnosť mojich pocitov. V žalúdku mám farebné poletujúce motýliky od vzrušenia. Konečne sa budem rozprávať s ľuďmi, ktorí budú zdieľať nadšenie z obyčajných slov a vetných konštrukcii. Na druhej strane sa mi nechce vyliezť zo svojej zóny komfortu a začínať všetko nanovo. Preto som sa rozhodla na celú záležitosť zvanú "vysoká škola" nemyslieť. Akože sa nič nemá stať. Akože je všetko po starom. Akože som dospelá.