pondelok 18. septembra 2017

Aj veľké dievčatá plačú

Internátny život je v plnom prúde. Vďaka bohu za kávu a cigarety. 

"Ahoj, prišla som sa len spýtať, či nemáš chuť ísť s nami na tú welcome párty pre prvákov."
"Víš co, asi né, moc se mi nechce. Nejradší bych se zbalila a jela prič."

Tak nie som sama, ktorá to tak cíti. Ale vraj je to normálne, vraj je to súčasť adaptácie sa na nové prostredie. Vraj je normálne chvíľku sa cítiť sama. Vraj nájdem "svojich" ľudí. Vraj sú začiatky vždy najhoršie. Vraj som šikovná a zvládnem to, aj keď som hneď v prvý deň príchodu chytila záchvat paniky a úzkosti a všetkého diabolského. Vraj je normálne byť chvíľu sklamaná. Niekedy som naozaj úprimne vďačná za Facebook a moju maminu. Keď som už pri tom všetkom, čo sa považuje za "normálne", normálnym teda je aj to, že ju nie vždy počúvnem. Som zástancom motta: "Uč sa na vlastných chybách." Ale nejaký tichý alarm v mojom už beztak pochrámanom charaktere svieti načerveno - Aspoň raz ju počúvni! A tak som sa rozhodla, že to nevzdám po dvoch dňoch. 

Priznám sa, je mi smutno, a smejte sa mi. Je to fakt. Som v "meste študentov" kde premávajú dokonca aj električky a denne vídam závratné množstvá nových tvárí. Niektoré vyzerajú celkom priateľsky, možno by som ich aj oslovila, keby sa neponáhľali na prednášku alebo seminár a ja by som stále nemyslela na to, ako sú na tom veci doma. Nepotrebujem psychológa na určenie dôvodu, pretože viem, že prsty v tom má moja snaha byť na troch miestach naraz a nič nepremeškať. Realita, žiaľ, nie je metrix, takže by som sa čím skôr mala naučiť uspokojiť sa s "tu a teraz". 

Mám za sebou aj prvú wifonkovú večeru. Ešte sa snažím šetriť. Zajtra mám prvú hodinu, ale nie som si istá že ma zbaví pochýb o tom, či som urobila dobre, keď som sa rozhodla spakovať sa tak ďaleko od domu. Som ohavný typ človeka, naozaj. Mám zvláštne motivácie, hnať sa za tým, čo vyslovene nie je možné dosiahnuť, vlastniť alebo zažiť. A potom som sklamaná, deprimovaná a frustrovaná z toho, koľko času strácam ničím. Možno sa tak trochu bojím, že aj toto raz zaznamenám ako stratu času, ale vraj mám pred sebou to najkrajšie obdobie života. Pre túto chvíľu som sa rozhodla tomu veriť. 

Nie som pesimista, aj keď tento argument momentálne nemôžem relevantne podložiť. Celé som to ale uzavrela s tým, že všetko je to o zvyku. A o schopnosti pretancovať aj búrku.