streda 12. apríla 2017

Na pamiatku

Kriticky si sa pozrela na moju ľavú ruku, teda vlastne dlaň. Na miesto pri koreni palca. Bola tam jazva veľká ako hlavička žeravej cigarety, ktorá kedysi zhorela na mojej dlani a moja koža na tom mieste zoškvrčala ako cibuľa hodená do oleja.
"To bolo vtedy, keď mi prvýkrát povedal, že ma ľúbi," začala som pomaly, bez toho, aby si sa niečo musela pýtať. "Je to smiešne, lebo on vlastne ani nepovedal, vieš čo, ľúbim ťa, ale bol k tomu tak strašne blízko. Bál sa, ale on zavolal, keď som nebola s ním a chcel vedieť, či poznám synonymum od slova mám ťa rád. Lenže obidvaja sme mali tri promile, každý pritom na inej strane mesta. Chcela som sa ráno zobudiť a pamätať si na to, čo sa stalo. Tak som skúsila, či ohorok z cigarety naozaj premení kúsok kože na kúsok ničoho. Neviem, ako veľká by bola by tá jazva, keby ma niekto v tom sebavypaľovaní nezastavil. Ale keď som sa ráno zobudila a uvidela čierny ohorok na ruke, bola som si istá, že ma má naozaj rád, teda minimálne ma mal rád, keď mal v sebe tri litre karpatskej a ja pollitra vodky. Milujem tú jazvu. Je to najkrajšia vec na mojej ľavačke."
Pousmeješ sa. A ja sa usmejem tiež, lebo metamorfóza pokožky mi nikdy predtým nepripadala vtipnejšia.