streda 12. apríla 2017

Je nikotín v žilách chyba?

Cítim sa trochu ako Alica v Krajine zázrakov, alebo trefnejšie povedané ako Alenka v Ríši divov. Prepadla som sa niekde k diablom do pekla a oni si ma pomaličky, na strednom ohni restujú do zlato-hneda, aby som bola chrumkavučká a nestratila pritom príliš veľa vlastnej šťavy. A okrem toho sa cítim hrozne. Povedala som si, že už fajčiť nebudem. Nerobí mi to dobre. A ja vlastne aj tak nemám peniaze na cigarety. Ale nejaké pri sebe vždy mám. Chyba. Preto sa cítim hrozne, lebo jedno zlyhanie vo fajčení plodí tristo ďalších. Musím myslieť na to, čo chcem, nie na to, čo nechcem. Ďalšia chyba - myslieť na to, čo nechcem. Potom končím so slzami v očiach a vatou v krku pred tabuľou s maturitnými otázkami z biológie. Viem, že to viem. Viem, že to čo viem, je správne. Ale mlčím. Prečo? Lebo nechcem, aby tam zase bola ďalšia chyba. Už druhá za tento deň. Vravím si, to nič, je to len jeden z tých dní kedy sa oplatí byť doma a vlastne vôbec nebyť. Ibaže strop mojej sebakritiky presahujú vesmír, a tak sa snažím celý deň prísť na to, kde nastala tá prvotná chyba. Popritom sa mi podarí urobiť pár ďalších, prejsť na červenú a dúfať, že skončím pod kolesami (áno, niekedy to zachádza až takto ďaleko), prísť domov a plakať a dúfať, že to na niečo bude dobré, po hodine bezduchého prechádzania z obývačky do kuchyne a cez kuchyňu do izby ujsť do nočných ulíc mesta, zapáliť si ďalšiu, dať si malé veľké pivo. Skončiť v byte krstnej, ráno sa zobudiť a priznať si, že celý včerajšok bola chyba a už vôbec nezáleží na tom, ktorá z tých chýb bola začiatkom, lebo už len to že som sa prebudila do ďalšieho dňa je tak trochu chyba. A to som si nestihla ani umyť zuby. 
Nemám rada retrospektívu a chronológia ma nudí. Aký postup teda dám svojmu životu? Ideálne žiadny, ako doteraz. Postaviť na čelo chaos a dúfať v najlepšie, perfektné, môže byť! Ale na to som príliš inteligentná, božemôj nie, sentimentálna, to je ono, takže ešte aj v chaose hľadám chyby. Tak mi napadá, ešteže ich nehľadám vo svojom chlapovi a to je svojim spôsobom čudné, lebo na ňom mi tiež pár vecí dobre vadí, ale prehliadam ich ako tie miznúce päťeurovky za cigarety, tvárim sa že nikdy neboli, preto tu už nie sú. Ja ho ľúbim, preto tie chyby prehliadam? Mám nápad, začnem ľúbiť aj sebe, lebo som si práve uvedomila, že tá najsmradľavejšia chyba akej sa furt dopúšťam, je snaha o dokonalosť. Načo byť dokonalou keď polovica sveta je aj tak slepá a cíti sa ako Alenka v Ríši divov?